Slzy a úsmevy, Op.25

From Wikipedia, the free encyclopedia
Jump to: navigation, search

Slzy a úsmevy, Op.25 (Tears and Smiles) is a 1909 song cycle on Slovak poetry by Slovak composer Mikuláš Schneider-Trnavský. It is among his best known vocal compositions. The songs were first published in 1912.[1][2]

Songs[edit]

  • 1. Prsteň ("A ring") to a text by Janko Jesenský
  • 2. Pieseň ("A song") Ivan Krasko
  • 3. Vesper Dominicae - Ivan Krasko[3]
  • 4. Letí Havran, Letí ("Fly crow, fly") Svetozár Hurban Vajanský[4]
  • 5. Nôžka ("The little leg") Svetozár Hurban Vajanský
  • 6. Uspávanka ("Lullaby") from the publication Nový Nápev Na Prostonárodné Slová
  • 7. Keď Na Deň Zvoniť Mali ("When in the morning rings the bell") Ivan Krasko[5]
  • 8. Magdaléna - Vladimír Roy

Recordings[edit]

References[edit]

  1. ^ Hudobný archív - Volume 7 1983 -- Page 18 "Piesne pod názvom Slzy a úsmevy vysli roku 1912 nákladom Kníhtlaciarskeho úcastinárskeho spolku v Martine. ... zistif uz z pozoruhodného vyberu básnikov a básní: trikrát je tam zastúpeny Ivan Krasko (piesñami PteseÄ, Vesper Dominicae, ...
  2. ^ The Encyclopaedia of Slovakia and the Slovaks Tamara Archleb Gály - 2006 "In his secular music he inclined to the style of late romanticism. He excelled as a lyric poet and melody maker. For his art songs he drew inspiration from modern town song (collections Drobn& kvety — Tiny Flowers, Slzy a usmevy — Tears and Smiles
  3. ^ Vesper Dominicae - Ivan Krasko "Tam niekde v diaľke v čierňavých horách dedinka biela túli sa k zemi pokojná, tichá. V nej starodávne vážneho vzhľadu si domy čušia."
  4. ^ Svetozár Hurban Vajanský Sobrane diela Svetozara Hurbana Vahanského Volume 7 1925 - Page 130 "Letí havran, letí, radostne si kráka, nesie krm pre deti, pre rodinku svoju, co tarn v hniezde caká. Bezí vlk a vyje, mäsa kus má v pysku pre vlcatá svoje, co hladujú, mrznú v dlhom zimovisku. Lez ta v lono hory nejde nik, neletí."
  5. ^ Ivan Krasko: Nox et solitudo (Noc a samota) "Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme, za prítmia, za šera, verili, že snáď k večeru vráti sa dôvera. A celý, celý deň sme sami šli, v dôvere, bez oddychu, dúfali, že snáď unavení skrotíme krutú pýchu ... A večerom dva spolu došli sme, bez večery, nesvojskí – a jedno srdce skučalo po psovsky, po psovsky ... (Ivan Krasko)"